skutocna

Poznáte to... ten kto sa vám páči je zadaný a ten, ktorého by ste sa nedotkli ani metrovou tyčou je vám v pätách. Prípadne je okolo vás totálne mužské vákum....

Nastane čas, keď sa ocitnete v blbom veku (ktorý práve prežívam ja). Všetko okolo vás sa páruje, prichádzajú prvé vážne vzťahy, prvé hniezdočka lásky, prvé spoločné dovolenky... všetko spoločné... všetko vážnejšie ako doteraz...  Je to vek okolo 25.  Ak ste na tom tak ako ja teraz, že ste momentálne nezadaní, postupne začnete zisťovať, že už začínate byť asi starí... prípadne, že tu niečo vážne nesedí...

Tí čo by stáli za hriech sú zadaní. A snažia sa byť vážne zadaní. Aj keď im to možno moc neklape, ale sú v takom "budovateľskom" veku, kedy su plný trpezlivosti a nádeje, že treba len vydržať a bude dobré. Čiže ste úplne nahratí. Pretože ak sa vám aj podarí zaujať objekt vašej túžby (bohužial zadaný objekt, pretože vaša sokyňa bola šikovnejšia ako vy a uchmatla si ho prvá), hráte len druhé husle... Nastáva vek "milenky".

Všetko dobré je už vypredané. Vy sa túlate pomedzi prázdne regály "mužského zboží" a nemôžete nájsť ani jeden normálny kúsok. Je naozaj nutné byť tou druhou???? No je!!! Čo chcete čakať večnosť a nahovárať si: "veď ja si počkám, kým sa rozídu, nech niesom tá zlá, čo iným ničí vzťahy". Hohóó, no to by sme sa načakali.

Cítiš, že sa ti páči, že je to konečne ten "pán pravý"??? No tak sa rozhýb, ženská! Treba ho previesť na druhý breh - ten tvoj! Teraz alebo nikdy! Však je vždy lepšie byť tou druhou, keď On ešte nieje ženatý, okolo neho nebehajú jeho deti, psi, skúpa svokra.... Je lepšie byť tak trochu tou "mrchou" teraz, keď je ešte len v dlhoročnom vzťahu, spoločnej domácnosti, ako potom, keď je už okrúžkovaný obrúčkou...

Ale sa mi to hovorí, čo? Ja viem, že to nie je len tak ako keď "preberiete" chalana inej babe, s ktoru je len pár mesiacov. Prebrať niekoho z dlhoročného vzťahu teraz v tomto veku je omnoho zložitejšie. (A ak sa mám priznať, osobne na  to tiež nemám "gule" :)) Teraz je to komplikovanejšie v tom, že je tu stále obava, že vás po čase začne porovnávať s tým čo mal a že to minulé nebodaj opať zvíťazí a vy o "pána dokonalého" opäť prídete. Je to komplikovanejšie v tom, že tú svoju dlhoročnú priateľku pozná dokonale a vás len zbežne. Nie ste si istá, či na to skutočne máte. Teda pokiaľ nemáte, tak ako ja, povahu pravej mrchy sebavedomej.

Takže sa na to vykašlete a snívate si svoje fantazijné sny s ním. A čakáte.... a čakáte... a čakáte... a nahovárate si, že čo sa má stať, to sa stane... Potom sa na neho snažíte zabudnúť, vyhýbate sa, občas sa ešte strápnite tým, že sa mu ozvete, lebo to neviete vydržať, ale potom prestanete aj s tým. Upokojujete sa, že pravá láska si vás nájde.... že na svete je toľko nositeľov chromozómu XY, že spomedzi nich musí byť niekto stvorený pre vás... A potom začnete byť šťastná, že ste sama (hoci vo vnútri chcete byť s nejakým XY, ale hráte tvrďasa, čo nemá problém). Začnete si nahovárať, že vám to nechýba... A nakoniec skončíte s odznakom klubu feministiek a budete sa doma dostávať z depresii opíjaním ako Bridget Jonesová.

Asi si kúpim psa...